O nás

ani neviete koľkokrát sme dostali nasledovné otázky :

Prečo a ako Vás napadlo založiť občianske združenie? Veď je tu veľa iných väčších združení, ktoré pomáhajú už dlhé roky…… Prečo to vlastne robíte?

Rozhodli sme sa o malý pokus. Pokúsime sa zahrať na spisovateľov a vyrozprávať Vám náš príbeh „amatérskou prózou“. Príbeh, ktorý keď vydržíte čítať do konca, Vám možno odpovie na otázky typu: „ Prečo to vlastne robíme“. Všetky mená v príbehu sú vymyslené, no príbeh, ten ostáva pravdivý.

Kde bolo tam bolo v jednej krajine, v srdci Európy žila skupina milých, šikovných, bláznivých a energických mladých  ľudí.  Vo svojom okolí boli obľúbení, vždy rozdávali úsmev a dobrú náladu. A ako každý mladý človek, aj oni mali veľa snov a plánov.  Chceli dokončiť vzdelanie, trošku si užiť bezstarostný život, pocestovať, splniť si svoje pracovné sny a založiť si rodinu.

Život a čas išli svojou cestou. Žiaľ, nad touto skupinkou mladých a nádejných ľudí sa už v tom čase začal nenápadne rozprestierať veľký ,neviditeľný, tmavý mrak.

Náš Maťko, ktorý sa tešil, že spromoval a chcel svoje vedomosti pretaviť do praxe, sa ani nestihol zamestnať. On, dobrý chalan, veľký cyklista, príkladne sa staral o svoje zdravie, ani len netušil, že rakovina mu pomaly napadala kosti. Bol to pre všetkých veľký šok. Statočne bojoval, nevzdával sa. Mal podporu celej rodiny. Maťko žiaľ už nie je medzi nami, ale jeho sesternica Beátka, ktorá bola rovnako mladá a zraniteľná, bola v jeho blízkosti. Bola mu nápomocná, zisťovala možnosti, sem-tam priniesla dobré jedlo a trochu smiechu, lebo Maťko bol ďaleko od domova a aspoň na chvíľu zabudol na trampoty spojené s liečbou. Beátka bola v tom čase tiež vystrašená, a stále verila na zázraky, aj keď v tom čase sa zvyklo hovorievať, že ten kto má rakovinu  zomrie. Ale ten zázrak sa nestal ….

Tamarka, parťáčka do koča aj do voza. Ona sa stihla zaľúbiť aj zamestnať. Druhý rok pracovala ako výborná diagnostička. Krásna, milá a šikovná mladá pani doktorka. Bojovala statočne a s noblesou. My, jej partia, sme sa snažili byť jej nablízku, tak ako sme to v tom veku vedeli. Mali sme už skúsenosť, ale vždy Vás takáto správa prekvapí a zaskočí.  Rokmi sme však zistili, že nie my, ale naša Tamarka nám veľmi pomohla. Úprimne nám odovzdala veľmi intímne skúsenosti ako s chorobou, tak aj s diagnostikou. Do dnešného dňa sme jej vďačné, lebo práve jej poznatky a skúsenosti v boji s touto chorobou zachránili životy – do slova a do písmena.

Skupinka si povedala, že už stačilo, bolo toho veľa, odmietala už TO slovo aj vysloviť. Boli  nahnevaní a sklamaní. Otázky „ Prečo naši kamaráti? Prečo naša rodina? “ im sem-tam preblyskli v hlave. Po priateľoch  ostalo  veľké a nikdy nezacelené miesto v ich srdciach a ešte aj dnes po mnohých rokoch na nich spomínajú s láskou a nehou. No  boli aj úprimne a sebecky radi, že oni si môžu plniť svoje sny. Keď si  skupinka už zrelých ľudí  žila svoj sen a mysleli si, že budú veselo spievať Hammelovú pesničku „Na rodičovskom združeni“, TO slovo museli opäť po ôsmych rokoch vysloviť.

Naša Chloé. Namiesto bezstarostnej materskej dovolenky musela  absolvovať onkologickú liečbu. Samozrejme celú.  Tu sme ale hneď od začiatku  aplikovali Tamarkine a  Maťkove skúsenosti a rady. Podporovali sme Chloé, od oznámenia diagnózy sme boli v kontakte s ňou a jej rodinkou. My sme vedeli skôr ako rodina, čo sa stalo. Jolanka ju chodila  masírovať do nemocnice, neľutovala Chloé, skôr bola ako jej mama. A aké my maminy vieme byť,  to vedia hlavne naše deti: „ Musíš toto, potom tamto “, žiadne prázdne slová bez činov “.   Chloé to dala … a nebolo to také hrozné, ako hovorievala. Nevedomosť je hrozná, ale Chloé už vedela čo ju približne čaká. Vedela, čo má urobiť, aby s noblesou, ako hovorievala Tamarka, prešla celou liečbou. Pripojila sa aj Maťka, kamarátka už nie zo študentských čias. Bola to veľká pomoc, keď jej dieťatku  kompletne všetko nakúpila ako pre vlastné deti, lebo Chloé po obchodoch v tom čase nechodila z preventívnych dôvodov.  Mnohí si poviete: “Veď to nič nie je, to by som aj ja dokázal /dokázala“. Ale nie je to samozrejmosť, je to láskavosť a ozajstné priateľstvo.

O niekoľko kilometrov ďalej Lucia nastúpila do novej práce. Bola šťastne druhýkrát vydatá,  ona, pani inžinierka, ktorá pracovala s číslami a už dávno nelietala v oblakoch, verila, že konečne stretla  muža s veľkým „M“. Mala pravdu, ale o tom neskôr. Práve v tom období jej kolegyni Evičke diagnostikovali karcinóm. Ako neskôr priznala Lucia, Evičku v práci takmer všetci už pochovávali, ba aj ona. Evička sa po roku vrátila do práce, akoby prekonala obyčajnú chrípku a s veľkou energiou sa zaradila do bežného pracovného života. Lucka otehotnela po druhýkrát. Šťastná si užívala materstvo, ale len chvíľu… Keď jej oznámili diagnózu, bola v šoku. V prvej sekunde jej napadlo, že doma ju čakalo bábätko, ktoré sa ponáhľala kojiť a jedna tretiačka, s ktorou mala počítať malú násobilku. V druhej sekunde si spomenula na Evičku. Aj jej hneď volala. Evička navigovala Lucku liečbou, podporovala ju, vždy sa jej snažila pravdivo a čo najlepšie odpovedať na otázky. Lucka  dodnes spomína na tie telefonáty. Vtedy nebolo toľko osvety. Aj dnes je žiaľ veľa ľudí, ktorí sa boja ľudí s ochorením, ktoré sa volá RAKOVINA:

– ktorá si nevyberá, či si starý, či mladý, či šťastný, či nešťastný, či sám , či máš deti, či si zaľúbený, či máš rodinu, či máš chuť žiť……

– ktorá sa dotýka skoro každej rodiny , berie nám babky, dedkov, bratrancov, sesternice, deti, mamičky, oteckov, blízkych priateľov……

– ktorá mení pohľad  na životné priority ….to čo bolo kedysi samozrejmosťou – každé ráno vstávať do práce alebo do školy, nakupovať alebo športovať ….  sa stáva zrazu niečím magickým, ťažko dosiahnuteľným a rýchlo pominuteľným…..

– ktorá Vám pretriedi priateľov. Budú takí ,čo Vás len budú ľutovať a boja sa vysloviť to slovo, potom takí, čo Vám už ani nezavolajú a potom tí, ktorí ostanú a podajú Vám pomocnú ruku…..

–  ktorá sa dá zvládnuť s veľkou podporou a súdržnosťou rodiny a priateľov,  dá sa s ňou žiť, dokonca kvalitne …. aj keď sa niekedy objaví strach, že sa raz predsa len vráti……

Chloé  na onkológií stretla suseda, ktorý práve skončil liečbu. V čase liečby sa spoznala s Luciou,  s Dominikou a s mnohými ľuďmi, ktorých sa táto choroba taktiež dotýkala. Neboli to len diagnostikovaní pacienti, ale aj ich sestry, bratia, kamaráti, rodičia ba aj deti. Spoznala aj tých, čo už dnes bohužiaľ nie sú medzi nami, ale aj tých, ktorí chorobu viackrát porazili a dnes si môžu povedať, že sú zdraví. Vzájomne si odovzdávali skúseností. Vzájomná spolupatričnosť, možnosť otvorene  vysloviť svoje pochybnosti, pocity a dojmy bez obáv, že ich niekto zle pochopí a tým ublíži  svojím najbližším bolo pre nich oslobodzujúce. Ani si neviete predstaviť, koľko sa nasmiali. Vedeli si robiť žarty zo všetkého, ale hlavne sami zo seba. Nezainteresovaný človek nevedel reagovať, jemu tie žartíky neprišli humorné. Ale nám áno. Ešte teraz, pri spomienke na to obdobie sa usmievam. Neverila by som, keby som to sama nezažila. Ale tento príbeh nepíšem sama, píšeme ho všetci. Pozorní čitateľ si určite všimol, že Dominika nám akosi vypadla z príbehu. Nie nevypadla. Ju sme si nechali na koniec.

Naša Dominika v tom istom čase, v tých istých chodbách a priestoroch nechodila, ona sa vznášala a vnášala slniečko medzi nás. Mimochodom, to sa jej darí dodnes. Nenosí ružové okuliare, život brala a dodnes  berie vážne, ale  s neopísateľnou ľahkosťou, ktorú posúva nesebecky ďalej. Je to veľký dar. Jej deti majú šťastie, že majú takú mamu, jej manžel, že má takú manželku a vnúčatá, že majú takú babku. Dominika vkročí do miestnosti, nič ešte nepovie a vy sa už nevedomky usmievate. Ona je rarita – ona je zázrak.  Už niekoľkokrát prekonala ochorenie, odborne povedané, niekoľkokrát prešla recidívami a aj celou liečbou. Áno, to je už náročnejšie, ale Dominiku, keď stretnete, ani neviete, že je v recidíve. Aký má recept? Má ich veľa a naozaj sú bombové, ako zvykne hovoriť, no musela by som písať a písať a písať. Jeden  predsa len napíšem: „ Radovať sa zo života a činiť ho pre každú ľudskú bytosť krásnejším.“ Ona život neprežíva, ona ho jednoducho každý deň  žije! Nesťažuje sa … teda nám sem-tam áno, ako ona hovorí: „ Aj keď sa viackrát vráti potvora, tak aj tak sa dá viac menej kvalitne žiť … aj keď občas je to o držku …“. No a píšte ďalej. To sa už nedá, lebo všetci sa už smejeme. Papier a pero pre tentokrát  odkladáme.

Tieto príbehy sú len zlomky z mnohých príbehov života. Možno Vám niektoré z nich pripomínajú aj ten Váš. Takto vznikli pred mnohými rokmi veľké priateľstvá a začiatok združenia ARCHANGELOS. A tak už desiaty rok funguje naše občianske združenie  a  svojpomocné skupiny,  kde sa snažíme počúvať jeden druhého a podporovať sa navzájom. Naše združenie  je ako mozaika, kde každý člen má svoje nenahraditeľné miesto.

Ak aj Ty sa chceš stať jedným kamienkom z mozaiky  radi Ťa privítame medzi nami!